ejmy

Keď tu tak sedím rozmýšľajuc o bezduchosti,prázdnote a bezzmyseľnosti práve ubiehajúcej mínuty ,túžim potom aby sa vo mne pohli tie hrudy skrytej hrdosti,aktivity a sebadôvery lebo viem že niekde aj keď môžno na samom dne môjho pravého ja sú.Cítim ich.Cítim ich a chcem nimi pohnúť aby otriasli mojim svetom a začali stavať nový svet-svet o skutočnosti nie svet o bezcennom snení...Tak prečo?Prečo som vždy pripútana k vlastnej neochote...nie pomenujme veci ich pravým menom ...BOJIM SA ,je to strach čo mi bráni roztiahnúť krídla vzniesť sa a letiet do diaľky vlastnou cestou o ktorej viem že nebude priama a ani to nechcem ..viem že si,viem že prídeš,čakám ta,pripravujem sa že ťa stretnem ,viem že si súčasťou mojej cesty a viem že ťa túžim prekonať a íst ďalej -ďalej až pokým neprídeš zas a ja ti zasa budem môcť ukázať že neľutujem ....a predsa sa ťa bojím...možno ani nie tak teba ...ako bolesti ktorú mi spôsobiš a času ktorý bude počítaný slzami a zúfalstvom mojej duše.....Môj pád...
...ktorý mi navždy poznačí krídla....